Herakles (mytológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Herakles, bronzová socha, rímska kópia gréckeho originálu z 2. stor. pred Kr.
Voľba Herakla, autor: Annibale Carracci (1560 – 1609)

Herakles (iné názvy: Hérakles, Héraklés; starogr. Ἡρακλς – Hérakles/iný prepis Héraklés, lat. Hercules, Heracles) je v gréckej mytológii syn boha Dia a Alkmény, dcéry mykénskeho kráľa Elektryóna. Bol najväčší hrdina gréckych mýtov a bájí.[1]

Narodenie a detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Najvyšší boh Zeus sa oženil so svojou sestrou Hérou, ale pritom prežíval mnoho ľúbostných dobrodružstiev s bohyňami i obyčajnými smrteľníčkami. Nevery Dia však vždy rozpútali Hérin hnev.[2] Z takého cudzoložného vzťahu sa narodil aj najväčší hrdina antického sveta Herakles.[2]

Herakles sa narodil v Tébach, kam jeho matka ušla so svojim manželom Amfitryónom z Tirynthu, keď Amfitryón nešťastnou náhodou zabil Alkméninho otca Élektryóna a obával sa pomsty jeho brata Sthenela.[3] Zeus o jeho očakávanom narodení už vopred vedel a nielen ako vševediaci boh, ale aj preto, lebo mal na tom svoju zásluhu. Krásnu Alkménu, do ktorej bol zaľúbený totiž získal ľsťou, keď ju v podobe jej manžela zviedol.[4] Po príslušnom čase potom Alkména porodila hneď dvoch synov, Diovho syna Herakla a o deň neskôr Ifikla, ktorý bol synom Amfitryóna.[4]

Krátko pred narodením Herakla najvyšší boh Zeus v rade bohov hrdo vyhlásil, že „dnes uzrie svetlo sveta najväčší hrdina“. To však neušlo Hére a rozhodla sa manželovi pomstiť. Ľsťou vymámila z Dia prísahu, že kto sa toho dňa narodí, bude vládnuť nad všetkými a všetkým v Perseovom kráľovstve.[2] Héra následne bez meškania zariadila, aby sa bohyne pôrodu nemohli v ten deň priblížiť k Alkméne a poslala ich k Sthenelovej manželke Nikippe, ktorej sa narodil syn Eurystheus, aj keď sa mal narodiť až o dva mesiace. A tak sa stalo, že sa Diov syn Herakles stal po rokoch sluhom Eurysthea, a ani sám najvyšší boh s tým nemohol nič urobiť.[2]

Malý Herakles zabíja hada

Herakles po narodení dostal meno Alkeides a až neskôr Hérakles, čo znamená "skrze Héru dosiahol slávu".[3] Héra sa však o túto slávu pričinila nevedomky a proti svojej vôli a to ľsťou Dia, ktorý sa postaral o to, aby sa dieťa dostalo do jej náručia a napilo sa z jej prsníka. Hneď ako sa Herakles mlieka bohyne napil, získal veľkú a nesmrteľnú slávu. Keď sa to Héra dozvedela, nahnevala sa a hneď toho istého dňa poslala za ním do kolísky dva hady, aby ho zahubili. Malý Herakles ich však zaškrtil.

Dospievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Keď Amfitryón uvidel v kolíske dva uškrtené hady, pochopil, že dieťa s takou silou a obratnosťou má veľkú budúcnosť a postaral sa o to, aby mal patričnú výchovu, dokonca lepšiu, akú mal jeho vlastný syn Ifikles. Sotvaže malý Herakles povyrástol Amfitryón mu vzal za učiteľa na boj so zbraňou Diovho syna Kastora zo Sparty, za učiteľa boxu jeho brata Polydeuka, za učiteľa lukostreľby oichalského kráľa Euryta.[5] Herakles bol potom dobrým žiakom a vynikal v týchto i ďalších predmetoch, nešla mu len hra na lýre, ktorú ju učil Orfeov brat Linos. Keďže ho Linos preto pri výučbe neustále karhal, Herakles ho raz v návale hnevu, neuvedomujúc si svoju silu, udrel lýrou po hlave tak silno, že ho zabil.[5] Takto nemohli zaobchádzať s učiteľmi ani synovia kráľa a Amfitryón ho preto poslal na vrch Kithairón, aby tam pásol jeho dobytok. Heraklovi sa toto zamestnanie celkom páčilo, len ho znepokojoval obrovský lev, ktorý sa ponevieral po okolí a hubil ľudí i dobytok. Keďže už bol dostatočne silný a obratný, vypravil sa za ním a na pamiatku si priniesol jeho kožu.[5]

Vystopovanie a ulovenie leva trvalo Heraklovi mnoho dní, počas ktorých mu kráľ Thespios posielal zo svojich päťdesiatich dcér každý večer jednu do jeho spálne, aby splodili Heraklovych potomkov, silných a statočných.[6] (Podľa inej verzie sa vyspal so všetkými počas jedinej noci[7] ) A skutočne, po čase sa kráľ tešil z päťdesiatich dvoch vnúčat: dve z dcér totiž porodili dvojičky.[7]

Herakles sa žení[upraviť | upraviť zdroj]

Keď Herakles dosiahol osemnásty rok, rozhodol sa obzrieť po svete a zároveň po manželke. Na plecia si prehodil kožu kithairónskeho leva a s veľkým kyjakom sa vybral do rodných Théb. Cestou stretol orchomenských vyslancov, ktorí si išli do Téb po sto volov. Bola to potupná daň, ktorú im museli Tébania každoročne platiť. Keď sa Herakles od nich dozvedel, že aký je cieľ ich cesty, nahnevaný im odrezal uši i nos a zahnal ich domov.[8] Onedlho sa preto rozpútala neľútostná vojna, v ktorej Herakles Orchomenčanov porazil a ich kráľa donútil, aby Tébanom vrátil dvojnásobok toho, čo od nich kedy dostal. Kráľ Kreón mu za to dal z vďaky za manželku svoju dcéru Megaru.[1]

Vražda a trest[upraviť | upraviť zdroj]

Ich manželstvo bolo dlho šťastné. Narodili sa im synovia, Thérimachos, Kreontiades a Déikoón.[9] Rodina žila spokojne, až kým do ich šťastia nevstúpila pomstychtivá bohyňa Héra, ktorá ho neprestala prenasledovať.[10] Kým bol Herakles pastierom videlo sa jej všetko v poriadku, ale keď dosiahol všetko, po čom môže túžiť smrteľný človek, zoslala na neho šialenstvo. Herakles potom v zatemnení mysle zabil svoje tri deti i dve deti svojho nevlastného brata Ifikla. To však nebolo všetko. Héra mu potom rozum vrátila, aby videl, čo urobil. Po tomto hroznom čine musel opustiť mesto i manželku a odísť do vyhnanstva.[11]

Keďže mu tento čin neprestajne ťažil dušu, odobral sa do Delf, aby sa vo veštiarni dozvedel, ako svoj nešťastný skutok odčiniť. Boh Apolón mu ústami Pýtie oznámil, že musí vstúpiť do služieb mykénskeho kráľa Eurysthea a splniť dvanásť úloh, ktoré od neho dostane a tak zmyje zo seba hanbu i vinu.[11] Herakles poslúchol a prihlásil sa u Eurysthea. Len čo ho Eurystheus zazrel dostal z neho strach a neodvážil sa mu nič rozkázať. Iba mu oznámil, že úlohy mu bude odkazovať po Kopreovi.[12] Eurystheus mu potom o to odvážnejšie úlohy vymýšľal.[11]

Dvanásť úloh[upraviť | upraviť zdroj]

Úloh malo byť pôvodne len desať, avšak kráľ Eurystheus dve neuznal, a to zabitie hydry, pri ktorom mal pomocníka, a vyčistenie Augiášového chlieva, za ktorý si "nechal zaplatiť".[13][14] Herakles sa mu za tieto úlohy navyše neskôr pomstil: Dobyl jeho krajinu a zabil ho.[15]

Než sa Herakles pustil do určených prác, dostal od bohov vzácne dary: Hermes mu daroval meč, Apolón luk a šípy, Héfaistos zlatý hrudný pancier, Aténa rúcho, boh Poseidón mu daroval konské záprahy a Zeus neprerazitelný štít.[16] Napriek tomu sa vraj Herakles spoliehal viac na svoj kyjak, luk a šípy.

Herakles škrtí nemejského leva

Prvá úloha: nemejský lev[upraviť | upraviť zdroj]

Bolo to obrovské zviera, ktoré poslala bohyňa Héra, aby sužovala Nemeu. Nemejský lev bol potomkom Echidny a obludného Tyfóna, alebo Orthra. Jeho koža bola nezraniteľná, preto ho musel Herakles uškrtiť.[17]

Keď Herakles prišiel do Nemeie, nenašiel nikoho, kto by mu k nemu ukázal cestu alebo jeho stopy, lev už vyhubil alebo zahnal všetkých ľudí z blízkeho okolia. Dlho pátral v lesoch i vrchoch, až narazil na jeho stopu. Keď ho uvidel, vystrelil na neho šípy, ale tie sa len od jeho kože odrazili a vôbec mu neublížili.[12] Vzal teda do ruky meč, ale ten sa ohol. Potom sa rozohnal svojim kyjakom, trafil leva do hlavy a ten zaliezol do svojej jaskyne, ktorá mala dva vchody.[12] Herakles uzavrel jeden vchod, druhým vstúpil do jaskyne, chytil leva oboma rukami zo zadu za hlavu a zvieral ho tak dlho, až leva zahrdúsil.[18][12] Jeho kožu potom priniesol do Mykén. Úloha mu zabrala tridsať dní a prišiel vraj pri nej o jeden prst. Eurystheus udivený a vydesený mu zakázal vstup do mesta a nové úlohy dostával pred bránami mesta.[12]

Herakles zabíja lernskú Hydru

Druhá úloha: lernská Hydra[upraviť | upraviť zdroj]

Hydra bol obludný vodný had, ktorý žil v močiari napájanom z mnohých prameňov južne od mesta Argos neďaleko Mykén a Tiryntu.[13] O Hydre sa povrávalo, že stráži bránu do podsvetia, ktorá bola pod jazerom.[19] Hydra odtiaľ vychádzala a ničila stáda dobytka a okolitú krajinu. Hydra bola dcérou stohlavého obra Tyfóna a Echidny, ktorá bola spolovice ženou a spolovice hadom. Vychovala ju samotná Héra, aby sa pomstila Heraklovi. Antickí autori ju opisujú ako obrovskú obludu s neforemným telom a viacerými hlavami, ktorých počet sa pohyboval medzi piatimi a dvanástimi.[20][21][13] Niekedy uvádzajú päťdesiat alebo až sto hláv.[22] Herakles, ktorý už o oblude počul, požiadal o pomoc Iolaa, syna svojho nevlastného brata Ifikla a obaja sa vybrali na bojovom voze do Lerny. Keď prišli k jazeru pohľadali prameň Amymoné, o ktorom sa dozvedeli, že sa pri ňom Hydra ukrýva v jaskyni. Herakles následne vystrelil do jaskyne ohnivé šípy, aby prinútil Hydru vyjsť.[23] Keď sa vynorila, začal jej mečom stínať hlavy, ale Hydre po každej zoťatej hlavy okamžite vyrástli dve, takže Herakles nevedel ako ju zabiť. Héra navyše poslala na pomoc obrovského kraba Karkina, ktorý Herakla uhryzol do nohy.[19] Herakles preto musel vymyslieť iný spôsob boja. Poslal Iolaa, aby priniesol horiace drevo, ktorým pálil odseknuté kýpte a tak zabránil hlavám, aby opäť narástli.[19] Keďže dreva potrebovali veľa, Iolaos spálil celý okolitý les.[13] Hydre nakoniec ostala už len posledná nesmrteľná hlava, ktorú Herakles zakopal hlboko do zeme a privalil na ňu obrovský balvan.[13] Herakles si následne ponoril šípy do Hydrinej jedovatej krvi a vrátil sa s Iolaom do Mykén.[13] Eurastheus mu však odmietol tento boj zaradiť medzi splnené úlohy, lebo mu pomáhal Iolaos.[19]

Tretia úloha: keryneiská laň[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšou úlohou Herakla bolo chytiť laň so zlatým parožím, ktorá žila Keryneii na hraniciach Arkádie a Acháje. Laň patrila bohyni Artemis a Eurystheus sa domnieval, že bohyňa skrotí Heraklovo sebavedomie. Herakles sa snažil laň chytiť, bez toho, aby použil násilie alebo ju poranil. Naháňal ju neúnavne po celý rok, kým ju dostihol celú vyčerpanú, vystrelil na ňu šíp, ktorým jej prebodol čisto obe predné nohy.[24] Až potom ju chytil a odniesol ju na ramenách do Mykén.[24] Bohyni Artemis sa ospravedlnil a vinu za lov lane zhodil na Eurysthea, ktorého úmyslom bolo poštvať bohyňu proti Herkulovi. Bohyňa mu potom odpustila.[25]

Herakles zápasí s erymanthským diviakom

Štvrtá úloha: erymanthský diviak[upraviť | upraviť zdroj]

Herakles musel tohto diviaka s obrovskými tesákmi, ktorý pustošil okolie mesta Psófidy[26] v severnej Arkádii, chytiť živého.[25] Toto mohutné zviera žilo na vysokom vrchu Erymanthos. Herakles ho chytil tak, že ho zahnal do snehu, kde uviazol a potom mu zviazal nohy.[26]

Keď Herakles hľadal diviaka stretol Kentaura Fola, ktorý mu ponúkol vo svojej jaskyni víno. Vôňa vína však prilákala ostatných Kentaurov a tí keď sa opili, napadli Herakla.[26] Herakles ich následne zabíjal svojimi otrávenými šípmi a preľaknutí Kentauri sa dali na útek a skryli na pobreží do jaskyne múdreho Cheiróna, ktorý bol dávnym učiteľom a priateľom Herakla.[27] Keď ich Herakles našiel a strieľal do nich šípmi a jeden so šípov nešťastnou náhodou zasiahol Cheiróna.[26] Nešťastný Herakles už nemohol pomôcť svojmu priateľovi, lebo šíp bolo namočený do žlče Hydry. Cheirón nemohol bolesť vydržať, zriekol sa teda nesmrteľnosti danej bohmi a rozhodol sa zomrieť. V podsvetí požiadal boha Háda, aby jeho život vymenil za Prometeov, ktorý pre ľudstvo toho urobil veľa.[26]

Keď Heraklles priniesol diviaka do Mykén, kráľ Eurystheus zo strachu pred obrovským zvieraťom vliezol do suda a odtiaľ ho prosil, aby s ním čo najskôr zmizol.[25]

Piata úloha: Augiášov chliev[upraviť | upraviť zdroj]

Élidský Kráľ Augeias vlastnil veľké stáda dobytka, ktoré z neho urobili bohatého človeka. Jeho chliev však nikdy nikto nečistil, takže bol zanesený obrovským množstvom hnoja.[28] Vyčistiť ho bolo nad ľudské sily a preto túto úlohu dostal Herakles. Keď mu Eurystheus túto úlohu zadal, predstavoval si Herakla, ako roky ručne čistí chliev. Keďže si chcel Herakles aj niečo zarobiť, vyžiadal si od Augeia desať percent z ustajneného dobytka. Augeias súhlasil a tak sa dal Herakles do práce. Stádo vyhnal na lúku a výkopom zmenil tok dvoch blízkych riek Alfeia a Péneia a vodu vpustil do chlieva, ktorá potom špinu odplavila. Večer zahnal stádo naspäť. Od Augeia sa však odmeny nedočkal, lebo ten keď sa dozvedel, že vyčistiť chliev bolo jeho povinnosťou, s urážkami ho vyhnal.[14] Eurystheus mu prácu neuznal, pretože si Herakles chcel dať za prácu zaplatiť.[14][29]

Herakles zostreľuje stymfalské vtáky

Šiesta úloha: stymfalské vtáky[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto vtáky zasvätené bohovi vojny Areovi zamorili lesy okolo Stymfalskeho jazera v Arkádii a zjedli všetko ovocie a úrodu.[30][31] Podľa niektorých antických autorov dokonca požierali ľudí a zvieratá a používali pritom svoje perá s bronzovými hrotmi ako šípy.[28] Obrana proti nim bola takmer nemožná, lebo keď niekto zo zeme na nich strieľal, zasypali ho obrovským množstvom medených striel.[25] Herakles preto vyliezol na vysoký strom, vyplašil ich bubnom a keď začali okolo neho krúžiť, presne mierenými šípmi ich strieľal jedného po druhom a zahnal ich do nenávratna.[31][25]

Herakles krotí divokého krétskeho býka

Siedma úloha: krétsky býk[upraviť | upraviť zdroj]

Za ďalšou úlohou sa Herakles musel vybrať na Krétu, lebo mu Eurystheus prikázal, aby odtiaľ priviedol divého býka, ktorý ušiel kráľovi Minóovi.[25] Bol to najsilnejší býk z celého Minóovho stáda, ktorý mal byť obetovaný, ale keďže sa Mynóovi páčil, obetoval namiesto neho iného.[32][25] Lenže boh Poseidón sa nedal oklamať a zoslal na býka takú zúrivosť, že potom ničil a kynožil všetko čo mu prišlo do cesty. Herakles ho aj napriek tomu chytil a dokonca ho skrotil tak, že ho býk poslušne preniesol na chrbte cez more do Argolidy a odtiaľ po pevnine do Mykén.[25] Potom ho pustili a býk putoval po Grécku, až sa usadil pri Marothóne.[32][33] Keď býk neskôr pustošil krajinu v okolí Atén, zabil ho hrdina Théseus.[34]

Ôsma úloha: Diomédove kone[upraviť | upraviť zdroj]

Ôsmou úlohou Herakla bolo doviesť štyri nesmierne veľké a divé kone od tráckeho kráľa Dioméda, ktorý vládol bojovným Bistonom.[35] Jeho kone boli postrachom celej krajiny. Boli prikované železnými reťazami k bronzovým žľabom a kráľ ich kŕmil ľudským mäsom.[36][35] Potom ako ich Herakles so svojimi druhmi našiel, roztrhol reťaze, ktorými boli kone pripútané a doviedol ich k svojej lodi. Keď ich však chceli naložiť objavil sa Diomédes so svojimi mužmi a pustili sa s Heraklom do bitky. Herakles rýchlo zveril kone svojmu priateľovi Abdérovi a vyrazil proti Diomédovým mužom.[35] Aj keď boli v početnej prevahe premohol ich (vraj tak, že vykopal kanál a zaplavil planinu, takže sa otočili na útek). Dioméda nakoniec zabil, ale keď sa vrátil na loď, zistil, že Abdéra kone zahubili.[35] Hlboko zarmútený ich potom priviedol do Mykén, kde ich Eurystheus pustil.[37]

Herakles bojuje proti Amazonkám, cca 530-520 pred Kr.

Deviata úloha: pás kráľovnej Hippolity[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovná Amazoniek Hippolité dostala od svojho otca boha Area pás, po ktorom zatúžila dcéra kráľa Eurysthea a presvedčila ho, aby úlohou získať ho poveril Herakla.[38] Vzal so sebou teda oddiel verných priateľov a cestou sa zastavil v Mýsii krajine kráľa Lyka, ktorý im pripravil veľkolepú hostinu. Zatiaľ čo hodovali zaútočili na nich divokí Bebrykovovia, ktorých Herakles so svojimi druhmi porazil.[37] Kráľ Lykos bol veľmi vďačný a Herakles si získal takú slávu, že keď Herakles prichádzal k Amazonkám, kráľovná Hypolita mu išla v ústrety, aby mu sama ponúkla svoj pás na znak svojej úcty. Do toho však znova zasiahla Héra, ktorá proti Heraklovi neustále intrigovala. Rozšírila zvesti, že Herakles prišiel Hippolytu zajať a odviesť ju do otroctva. Amazonky preto na Herakla zaútočili a po statočnom boji podľahli sile Heraklových ozbrojencov. Mnohé z nich potom Herakles zajal, medzi nimi dve veliteľky, Melanippu a Antiopu.[37]

Hypolité následne za svoj pás[39] vykúpila slobodu zajatej bojovníčky Melanippy.[40] Antiopu však Herakles dal priateľovi Théseovi, ktorý si ju odviedol do Atén,[40] kde sa s ňou neskôr oženil.[37]

Keď potom Amazonky pritiahli k Aténam,[41] aby Antiopu oslobodili, ona bojovala po boku Thésea, do ktorého sa zamilovala a v boji padla. Kráľovná Hippolyté sa po neúspešnej výprave vzdala svojej moci, utiekla do Megary a utrápila sa k smrti.[42]

Desiata úloha: Geryónove stáda[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto stáda dobytka žili ďaleko na západe, za zemou ktorá sa končila úzkou šijou na mýtickom ostrove Eritheia a patrili trojhlavému obrovi Géryónovi.[43] Herakles ich mal odtiaľ prihnať na príkaz Eurysthea do Mykén.[37] Keď sa Herakles dostal k úzkej zemskej šiji, prerazil ju svojim kyjakom a do takto vzniknutej úžiny postavil dva stĺpy. (v staroveku dnešný Gibraltár nazývali Héraklove stĺpy) Na západný okraj zeme prišiel práve vo chvíli, keď boh Hélios zostupoval na svojom zlatom voze do Ókeana.[43] Herakla žiara boha oslepovala a spaľovala a preto zo strachu vystrelil na neho šíp. Keďže Héliovi sa jeho odvaha zapáčila, požičal mu zlatý čln. Ten mu umožnil dostať sa cez more na ostrov Eritheia.[44] Na ostrove sa na neho vrhol Géryonov dvojhlavý pes Orthos a obor Eurytión, ktorý s ním strážil stádo.[37] Herakles ich jediným údermi svojho kyja zabil a neskôr svojimi šípmi usmrtil aj obra Geryóna a po mnohých útrapách prihnal stádo až na Peloponéz. Cestou premohol siláka Eryka, pretože mu ukradol kravu, potom obra Kaka, ktorý mu ukradol osem kráv a napokon aj morskú obludu Skyllu. Keď si myslel, že už má všetky útapy za sebou, zoslal bohyňa Héra na jeho dobytok zúrivosť, takže sa mu rozutekal po okolí.[43] Herakles ale aj napriek tomu dobytok vynaložením všetkých svojich síl zohnal do hromady a doviedol Eurysthenovi, ktorý ho následne obetoval jeho nepriateľke Hére.[43][37]

Herakles preberá nebeskú klenbu od Atlanta

Jedenásta úloha: zlaté jablká Hesperidiek[upraviť | upraviť zdroj]

Splnenie predošlých úloh trvalo Heraklovi osem rokov a jeden mesiac a ďalšou jeho úlohou bolo priniesť tri zlaté jablká zo záhrad Hesperidiek, ktoré opatrovali bohyni Hére.[45] Boli to dcéry Titana Atlanta. Jablká sa nachádzali v záhrade ďaleko na západe, kde ich na strážil obludný drak Ladón, obtočený okolo stromu. Herakles musel najprv zistiť, kde sa jablká nachádzajú. Najády mu prezradili, že to vie len morský boh Néreus.[46] Herakles preto Nérea vyhľadal, ale keďže mu nebol ochotný pomôcť, musel s ním zápasiť. Néreus bojoval tvrdo a neustále menil tvar, ale Herakles ho napokon premohol, zviazal a donútil ho prezradiť cestu k Hesperidkám.[45] Herakles sa vybral opísanou cestou a prišiel do Líbye, kde bol pánom obor Antaios, syn bohyne zeme Gaie, ktorý ho podľa svojho zvyku vyzval na súboj. Po dlhom vyčerpávajúcom boji Herakles zistil, že Antaios čerpá svoju silu zo zeme. Herakles ho preto zdvihol nad hlavu a podržal ho tak dlho, kým neoslabol a nepodľahol Heraklovmu železnému objatiu.[45] Cestou ho potom čakali ďalšie nástrahy, medziiným unikol egyptskému kráľovi Bousiridovi, ktorý ho chcel, ako pred ním mnoho iných cudzincov, obetovať.[45] Napokon sa stretol s Titanom Atlantom, ktorý po vzbure proti olympským bohom, musel za trest držať nebeskú klenbu. Keď mu Herakles povedal čo je cieľom jeho cesty, Atlas sa sám ponúkol, že mu jablká prinesie, ak mu zatiaľ podrží nebeskú klenbu. Herakles súhlasil, ale keď sa Atlas aj s jablkami vrátil, navrhol Heraklovi, že jablká odnesie Eurystheovi sám. Herakles naoko súhlasil a požiadal ho, nech na chvíľku bremeno podrží, kým si upraví podložku, aby ho tak netlačilo. Len čo však Atlas zaujal svoje staré miesto, Herakles vzal jablká, zdvorilo sa mu poďakoval a zastavil sa až v Mykénach.[37] V inom mýte Herakles získal jablká sám, bez pomoci Titana Atlanta.[47]

Herakles sa zmocnil psa Kerbera

Dvanásta úloha: pes Kerberos[upraviť | upraviť zdroj]

Poslednou úlohou Herakla bolo priviesť strašného psa Kerbera z podsvetia. Bol to naozaj ohavný pes, mal tri hlavy, okolo šije hady a na konci chvosta dračiu hlavu s ohavnou papuľou.[48] Aj keď sa ešte do tých čias z podsvetia nevrátil nik živý, Herakles nezaváhal. Keďže jeho odvaha bohom zaimponovala, rozhodli sa, že mu pomôžu.[47] Boh Hermes ho priviedol k priepasti Tainaru a tam sa ho ujala Aténa a sprevádzala ho krajinou tieňov.[47] V podsvetí sa potom Herakles stretol s Théseom a Peirithoom, ktorí stále žili a boli pripútaní reťazami.[49] Oslobodil Thésea, ale Peiritoa oslobodiť nemohol, lebo mu to najvyšší boh Zeus prísne zakázal.[49] Po ďalších stretnutiach nakoniec prišiel k bohovi Hádovi, ktorý mu dovolil odviesť psa Kerbera, pokiaľ ho premôže bez zbraní. Keď sa to Heraklovi podarilo a vrátil sa do Mykén, Eurystheus pri pohľade na strážcu podsvetia padol na kolená a prosil Herakla, aby pekelnú príšeru odviedol naspäť.[49]

Hľadanie novej manželky[upraviť | upraviť zdroj]

Keď Heraklovi splnením dvanástej úlohy skončila služba u Eurysthea, bol slobodný, pretože svoju manželku Megaru prenechal svojmu synovcovi a priateľovi Iolaovi, ktorý ju počas jeho neprítomnosti utešoval.[50] Herakles ich láske nebránil, opustil Théby a vrátil sa do Tirynthu.[51]

Herakles usmrcujúce Kentaura Nessa

Iola a smrť Ifita[upraviť | upraviť zdroj]

Oichalský kráľ Eurytos učil mladého Herakla lukostreľbu. Sám sa pokladal za najlepšieho lukostrelca na svete, rád súťažil a tak i svoju ryšavú dcéru Iolu chcel vydať len za toho, kto nad ním zvíťazí v streľbe z luku. Dlho sa zdalo, že sa to nikomu nepodarí, ale potom sa o Iolu uchádzal sám Herakles, keď dokončil svoje úlohy prikázané kráľom Eurystheom.

Herakles zvíťazil hneď na prvýkrát, ale kráľ Eurytos považoval za urážku, že bol porazený svojim vlastným žiakom a Herakla vyhnal.[52] Herakles odišiel na Tiryns, kam za ním onedlho prišiel Eurytov syn Ifitos, pretože sa medzitým jeho otcovi stratilo stádo a podozrenie padlo na Herakla. Heraklov priateľ Ifitos neveril, že to urobil a prišiel s dobrým úmyslom, ale Herakla to podozrenie veľmi urazilo, začal zúriť a v šialenom hneve nevediac čo robí, Ifita zhodil z hradieb.[53] Ako hovoria mýty, toto šialenstvo na neho zoslala jeho odveká nepriateľka bohyňa Héra. Aby odčinil túto vraždu, musel potom odísť na tri roky do otroctva ku kráľovnej Omfalé.[54]

Omfalé s Heraklom, autor:François Boucher (1703–1770

V službách Omfaly[upraviť | upraviť zdroj]

U Omfaly, ktorá si vyslúžila povesť ukrutnej a namyslenej ženy strávil Herakles tri roky.[55] Omfalé ho neustále ponižovala tým, že ho nútila nosiť ženské šaty a ona sa pred ním obliekala do jeho levskej kože, musel tkať so slúžkami a dostával dovolenku, aby po návrate čo najviac pocítil ťarchu otroctva.[56] Herakles toto ponižovanie dokázal vydržať a Omfalé sa dokonca do neho zamilovala. Jej posledným želaním bolo, aby jej zanechal syna. Tento syn sa volal Atys a podľa jednej z verzií sa stal zakladateľom novej dynastie lýdskych kráľov. U niektorých neskorších autorov mala vraj už pred Atyom syna s najvyšším bohom Diom známeho Tantala.[56]

Iné Heraklove hrdinské a významné činy[upraviť | upraviť zdroj]

Herakles oslobodzuje Prométhea

Oslobodenie Titana Prométhea[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa Zeus rozhodol vyhubiť ľudí, lebo mu pripadali bezmocní a nerozumní, Titan Prométheus, ktorý mal ľudí rád sa odhodlal, že ich zachráni. Prométheus luďom prinesol oheň, aby tento živel prebudil v nich poznanie k uvedomelému životu. Spoznali, že oheň nie je len hrozbou, ale užitočným pomocníkom. Navyše ich naučil písať, čítať, počítať a mnohým užitočným remeslám. Zeus ho preto dal prikovať ku skale na vrchole Kaukazu, kde trpel dlhé roky. V lete mu slnko spaľovalo údy, v zime mu údy tuhli mrazom a každé ráno mu na Diov rozkaz obrovský orol zobákom vyžral kus pečene. Medzitým sa na svete mnohé zmenilo. Zeus si získal také postavenie, že sa už necítil ohrozený a jedného dňa prišiel pod jeho skalu Herakles, ktorý orla zastrelil šípom a zo skaly vytiahol klinec, ktorým bol Prométheus prikovaný.[57]

Boj proti Gigantom[upraviť | upraviť zdroj]

Keď proti olymským bohom povstali Giganti, synovia zvrhnutého boha Urána a bohyne Gaie, víťazstvo mali takmer isté, lebo dostali od matky čarovnú bylinu, ktorá ich chránila proti zbraniam bohov. Keď sa potom bohovia dostali do úzkych spomenuli si na úbohých pozemšťanov, na ktorých čarovná bylina neúčinkovala. Zeus teda poslal Aténu po Herakla, ktorý ochotne poslúchol výzvu svojho otca. Keď prišiel na bojisko najprv zabil najsilnejšieho Giganta Alkyonea a následne po vzornej spolupráci bohov ich všetkých pozabíjal.[58]

Herakles[upraviť | upraviť zdroj]

  • založil mesto Téby.[59]
  • zúčastnil sa plavby Argonautov za zlatým rúnom do ďalekej Kolchidy.[60]
  • upadol do zajatia kráľa Sylea v Aulide, ktorý nútil cudzincov pracovať v jeho vinohrade, ale čoskoro sa oslobodil.[59]
  • Pri Efeze ho prepadli trpaslíci Daktylovia (alebo Kekrópi) a ukradli mu zbrane, chcel ich potrestať, ale pretože boli slabí a smiešni, pustil ich na slobodu.[59]
  • v antike ho považovali za zakladateľa olympijských hier.[61]

Heraklove odplaty[upraviť | upraviť zdroj]

Augeias[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý za svoju zradu zaplatil kráľ Augeias, ktorý ho za vyčistenie chlievov namiesto odmeny vyhnal.[62] To sa mu však neskôr stalo osudným. Keď Hérakles splnil všetky úlohy a dosiahol slobodu, prišiel do Élidy s veľkým vojskom a Augeia zabil.[63][64]

Laomedón[upraviť | upraviť zdroj]

Laomedón bol preslávený svojou vierolomnosťou a tým, že nevedel dodržať svoje slovo. Raz sľúbil odmenu bohom Apollónovi a Poseidónovi za to, že mu pomohli na Diov rozkaz postaviť trójske hradby.[65] Keď boli hotoví, odmenu im uprel a navyše ich s urážkami vyhnal.[66] Bohovia preto zoslali na mesto trest: Poseidón zemetrasenie a morskú obludu, ktorá požierala ľudí a Apollón zoslal na krajinu mor.[67] Mesto sa podľa veštby mohlo vykúpiť jedine tým, že morskej oblude obetujú kráľovu dcéru Hésionu.[65]

V tej dobe prišiel do mesta hrdina Herakles, ktorý bol ochotný Hésionu zachrániť, od jej otca však za to žiadal, aby mu dal vzácne kone,[67] ktoré dostal jeho starý otec od samotného Dia. Laomedón to bez meškania sľúbil, keď však obludu Herakles zabil a dcéru mu vyslobodil, svoj sľub opäť nedodržal.[65]

Herakles prisahal pomstu. Keď po nejakej dobe skončila jeho služba u mykénskeho kráľa Eurysthea, vrátil sa k Tróji so šiestimi loďami,[68][65]mesto dobyl a Laomedonta a všetkých jeho synov zabil.[69][65] Pred smrťou sa zachránili len Tithón a Podarkes, ktorí už predtým padli do zajatia.

Podarkes bol neskôr Hésionou vykúpený a nazvaný Priamos, čo znamená "vykúpený", a stal sa Laomedontovým následníkom na trójskom tróne. Vládol až do dňa, kým slávnu Tróju nezničili achájske vojská.[70]

Eurytos[upraviť | upraviť zdroj]

Herakles nezabudol aj na potupu od Euryta a po rokoch sa vypravil so svojimi druhmi do Oichalie, zrovnal ju so zemou, Euryta a jeho synov Toxea, Moliona a Klytia zabil a jeho dcéru Iolu si odviedol.[71]

Hérakles, Déianeira a Kentaur Nessos, autor: Hans Rottenhammer (1564 – 1625)

Déianeira a Heraklova smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Déianeira sa stala druhou manželkou Hérakla. Pôvodne bola zadaná riečnemu bohu Achelóovi, ktorý vedel meniť svoju podobu, ale Hérakles ho v ťažkom súboji premohol a právom víťaza si Déianeiru odviedol do Tirynthu. Cestou sa však odohrala udalosť, ktorá mala ďalekosiahle dôsledky. Keď prechádzali cez rieku, kde nebol most, Hérakles ju preplával a Déianeiru zveril Kentaurovi Nessovi, ktorý sa ponúkol, že ju prenesie cez rieku na chrbte. Nessos sa ju ale pokúsil uniesť, tak ho Hérakles zasiahol jedným zo svojich otrávených šípov.[72] Umierajúci Nessos ešte stihol povedať Déianeire, aby si odložila z jeho čarovnej krvi, ktorá privoláva lásku. Ak jej vraj bude Hérakles niekedy neverný, nech ňou natrie jeho košeľu a on ju bude opäť milovať. Bola to Nessova pomsta, lebo dobre vedel, že jeho otrávená krv spôsobí Héraklovi neodvratnú smrť.[73]

Po rokoch šťastného, hoci neľahkého života s ním, keď mu porodila synov Hylla, Glénea a Hodita,[74] rozhodol sa Hérakles vyrovnať si nevyrovnaný účet s kráľom Eurytom a za dávnu urážku ho zabil. Medzi zajatými bola aj ryšavovlasá Iola, ktorú keď Hérakles uvidel, opäť k nej splanul starou láskou.[58]

Herakles vystupuje na Olymp

Keď sa o tom dozvedela Déianeira, spomenula si na Nessovu radu a potrela Héraklov plášť odloženou krvou a poslala mu ho. Jed z otrávenej krvi vnikol potom Héraklovi do tela a po hrozných bolestiach umrel.[75] Nešťastná Déianeira nato spáchala samovraždu. Podľa jednej verzie sa obesila,[76] podľa druhej sa preklala mečom.[77]

Prijatie na Olymp[upraviť | upraviť zdroj]

Heraklovi potom postavili pohrebnú hranicu, ktorú urobili podľa jeho želania. Keď po príslušných obradoch oheň z Filoktétovej fakle zapálil hranicu, zablyskli blesky hromovládneho Dia a z Olympu zletela Aténa s poslom bohov Hermom a odviezla Herakla na zlatom voze na nebo. Najväčšieho gréckeho hrdinu tam privítali všetci olympskí bohovia a dokonca aj Héra premohla svoju starú nenávisť a dala mu za manželku svoju dcéru Hébu, bohyňu večnej mladosti. Zeus ho posadil za stôl bohov, pohostil ho ambróziou a nektárom a ako odmenu za jeho hrdinské činy a jeho prežité útrapy mu daroval nesmrteľnosť.[78]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 183.
  2. ↑ a b c d Atlas mytológie. Bratislava : Ikar, 2001. ISBN 80-551-0152-3. S. 21.
  3. ↑ a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 184.
  4. ↑ a b Apollodoros, Bibliotheca, 2,4,8.
  5. ↑ a b c Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 64-65..
  6. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,29,3.
  7. ↑ a b Pausanias, Periégésis tés Hellados, 9,27,7.
  8. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 184-185.
  9. ↑ Apollodoros, Bibliotheca, 2,4,11.
  10. ↑ Homér, Odysea, 11,260-270.
  11. ↑ a b c Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 66..
  12. ↑ a b c d e Apollodoros, Bibliotheca, 2,5,1.
  13. ↑ a b c d e f Apollodoros, Bibliotheca, 2,5,2.
  14. ↑ a b c Apollodoros, Bibliotheca, 2,5,5.
  15. ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 69.
  16. ↑ Apollodoros, Bibliotheca, 2,4,11.
  17. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 322.
  18. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,11,4.
  19. ↑ a b c d Atlas mytológie. Bratislava : Ikar, 2001. ISBN 80-551-0152-3. S. 25-26.
  20. ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,37,4.
  21. ↑ Hyginus, Fabulae 30.
  22. ↑ Michał Pietrzykowski. Mitologia starożytnej Grecji. [s.l.] : Wydawnictwa Artystyczne i Filmowe, 1983. S. 239.
  23. ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 5,17,11.
  24. ↑ a b Apollodoros, Kronika, 2,5,3.
  25. ↑ a b c d e f g h Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 186.
  26. ↑ a b c d e Apollodoros, Kronika, 2,5,4.
  27. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 326.
  28. ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 323.
  29. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 88-89.
  30. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,13,2.
  31. ↑ a b Apollodoros, Bibliotheca, 2,5,6.
  32. ↑ a b Apollodoros, Bibliotheca, 2,5,7.
  33. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 323.
  34. ↑ Plutarchos, Bioi paralléloi, Theseus, 14.
  35. ↑ a b c d Apollodoros, Bibliotheca, 2,5,8.
  36. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,15,3.
  37. ↑ a b c d e f g h Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 187.
  38. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 323.
  39. ↑ Apollónios Rodský, Argonautica, 2,966.
  40. ↑ a b Diodoros, Bibliotheca historia, 4,16,4.
  41. ↑ Apollodoros, Epitoma, E,1,16.
  42. ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 1,41,7.
  43. ↑ a b c d Apollodoros, Bibliotheca, 2,5,8.
  44. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 323.
  45. ↑ a b c d Apollodoros, Kronika, 2,5,11.
  46. ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 67..
  47. ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 324.
  48. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 188.
  49. ↑ a b c Apollodoros, Kronika, 2,5,12.
  50. ↑ Plutarchos. O lásce a přátelství. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1987. 25-057-87. S. 34.
  51. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 189.
  52. ↑ Apollodoros, Kronika, 2,6,1.
  53. ↑ Apollodoros, Kronika, 2,6,2.
  54. ↑ Apollodoros, Kronika, 2,6,3.
  55. ↑ Sofokles, Trachiniai, 69.
  56. ↑ a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 339-340.
  57. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 395-396.
  58. ↑ a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 190.
  59. ↑ a b c Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 190-191.
  60. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 67.
  61. ↑ Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 109.
  62. ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 5,1,10.
  63. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 88-89.
  64. ↑ Apollodoros, Bibliotheca, 2,7,2.
  65. ↑ a b c d e Hyginus, Fabulae 89.
  66. ↑ Homér, Iliada, 21,434.
  67. ↑ a b Apollodoros, Kronika, 2,5,9.
  68. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,32,2.
  69. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,32,4.
  70. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 390-392.
  71. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,37,5.
  72. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 314.
  73. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 105-106.
  74. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,37,2.
  75. ↑ Cicero. Tuskulské hovory. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1976. 25-068-76. S. 95.
  76. ↑ Diodoros, Bibliotheca historia, 4,38,3.
  77. ↑ Sofokles, Trachiniai, 940-950.
  78. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 191.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Herakles_(mytológia)&oldid=7830858“